1. Psychológ vidí do duše druhého človeka. Vidí moje problémy a slabé stránky. Sú ľudia,ktorí by boli radi, keby to tak bolo – keby psychológ nazrel a vyčítal niečo z hlbín ich duše, ako z čarovného krištáľa. A sú aj takí, ktorých takéto čosi desí, a preto sa radšej zďaleka podobným profesiám vyhýbajú. V skutočnosti je to tak, že psychológovia sú zvyčajne školení a skúsení v tom, aby sa dokázali naladiť na prežívanie iných ľudí, aby vedeli hlbšie pochopiť ich vnútorné procesy, a pravdepodobne si dokážu vytvoriť aj opatrný „prvý dojem“ o rozpoložení druhého človeka. Ľudská psychika je však príliš zložitá na to, aby bolo možné o nej vytvoriť odborný názor „na prvý pohľad“. Navyše, každý psychológ sa podľa mňa mimo svojho pracoviska snaží „nebyť psychológom“, a nepracovať, keď nemusí. :) Takto je to aspoň zdravé, podľa môjho názoru.

2. Psychológ je trochu ako jasnovidec. Dokáže povedať, čo mám robiť, a čo nie. Poviem mu, čo ma trápi, a on mi ponúkne riešenie. Bodaj by to tak bolo, bodaj by sme tak fungovali. Aj ja po takom niečom občas zatúžim :). Dokonca si viem predstaviť, že sa môže stať, že psychológ alebo psychologička vie pomôcť takýmto spôsobom. V skutočnosti to ale bežne funguje tak, že spoločná práca psychológa a klienta si vyžaduje čas – na prehĺbenie dôvery, na nájdenie naozaj vyhovujúcich riešení. Podobne, ako je potrebný čas na to, aby sa z kvetov na stromoch vyvinulo zrelé ovocie.

3. Psychológ nemôže mať problémy. Samozrejme môže, a má. Aj lekári môžu ochorieť, aj automechanikovi sa môže pokaziť auto. Rozdiel je v tom, že odborník má vďaka svojej odbornosti väčšie predpoklady na to, aby predchádzal vytvoreniu väčších problémov. Respektíve, keď už má problém, tak má pomerne veľa znalostí na to, aby vedel, ako k nemu pristúpiť. To všetko ale ešte stále môže komplikovať skutočnosť, že aj odborník je len človek, môže sa mýliť, má svoje slabosti, alebo také svoje stránky, na ktoré sám nevidí. V takomto prípade mu môže pomôcť kolega alebo kolegyňa: iný psychológ, iný lekár,  alebo iný automechanik...

Plusz 1 mýtus: Psychológovia sú trochu čudné tvory. :) To nie je úplne mýtus, iba čiastočne. Skôr než by to ale malo mrhať negatívny tieň na túto profesiu, rýchlo dodávam, že psychológovia musia myslieť trochu inak, než je to zaužívané: je potrebné napríklad, aby boli otvorenejší voči svetu a voči ľuďom, ako je to bežné, inak by nevedeli pomáhať. Keby boli plní predsudkov, nedokázali by hlbšie pochopiť a prijať svojich klientov.

Stáva sa aj to, že psychológ zostane psychológom aj po tom, ako odišiel z práce domov. Niekedy je ťažké odložiť pracovný prostriedok, ktorým si ty sám... Alebo sa stáva, že žije natoľko pre svoju prácu, že sa trochu odtrhne od bežnej reality. V takomto prípade, alebo ak tomu chceme predísť, môže pomôcť supervízor – aby sme vrátili prácu do správnych koľají.  Ideálne je, ak vieme udržať svoju profesiu a súkromie v rovnováhe.

Stretla som už mnoho psychológov a psychologičiek, a každý/á je iný/á. Ak by som ale mala vyzdvihnúť jednu spoločnú črtu, tak je to tá, že naozaj chcú pomôcť :), s úprimným nasadením dokážu „byť naporúdzi“, aby pomohli nájsť poklad v džungli. A väčšinou sa neustále vzdelávajú, snáď až do dôchodku. Aj v tom sú trochu nezvyčajné typy. :)